Vznik ropy

Procesy, vďaka ktorým sa ropa vyvíjala, trvali milióny rokov. Väčšina ropy v severnej a strednej časti Stredozemného mora vznikla zo zbytkov jednobunkových rias a baktérií, ktoré v priebehu jurskej doby (pred asi 144-213 miliónmi rokov) boli na morskom dne pokryté rôznymi nánosmi a bahnom. Usadený materiál sa pomaly premieňal na ropu vplivom tepla a tlaku. Ropa je tmavá viskózna kvapalina, ktorá sa obyčajne vyskytuje vo veľkých hĺbkach pod zemským povrchom i pod dnom morí. Často sa vyskytuje spolu so zemným plynom, ktorý obsahuje predovšetkým metán. Je to tiež zmes alkánov rozdielnych veľkosti i štruktúr. Spracovaním ropy sa vyrába veľký počet užitočných látok. Predpokladá sa, že materskou látkou ropy sú zvyšky organizmov, ktoré žili v slaných a čiastočne vysladených vodách, a to najmä zvyšky rastlinného a živočíšneho planktónu a mikroplanktónu, ktorý vzniká v obrovských množstvách aj dnes. Napr. niektoré druhy baktérií by sa mohli teoreticky za jeden deň v ideálnych podmienkach rozmnožiť z jednej baktérie na 1036 jedincov s celkovou hmotnosťou 1,4. 1014 ton. Odumieranie týchto primitívnych organizmov je ale približne rovnako rýchle. Väčšina odumretých organizmov podlieha na vzduchu rýchlemu rozkladu, a len v plytkých a nevetraných moriach, kde oxidačná zóna dosahuje maximálne 200-300 metrov, uchovávajú sa asi 2 až 3% organickej hmoty. Tieto organizmy sa po odumretí miešajú na dne s anorganickými látkami, podliehajú hnilobe a vytvárajú látku nazývanú sapropel. . V tomto redukčnom prostredí a pôsobením anaeróbnych baktérií, ktoré v ňom nakoniec odumierajú a obohacujú ho o organické látky, sa prakticky úplne odbúrajú cukry, škroby, celulóza a takmer celkom bielkoviny.

 

Zloženie ropy

Vyťažená hustá tekutina sa nikdy nepoužíva v surovom stave, ale posiela sa na spracovanie do rafinérií, kde ju roztriedia na jednotlivé zložky. Elementárne zloženie ropy sa mení podľa typu. Obsah síry v ropách sa pohybuje od stotín percenta do 8% a podľa neho delíme ropy na nesírne do 0,2%, málosírne od 0,2 do 0,5%, sírne od 0,5 do 3,0% a na veľmi sírne s obsahom nad 3% síry. Obsah dusíkatých látok v ropách sa pohybuje od stotín percenta až do 1,5%. Sú pravidelnou zložkou najmä asfaltových a sírnych rôp. Dusíkaté látky nie sú žiadúcou zložkou ropných frakcií. V rope sa vyskytujú i niektoré kovové zlúčeniny rozpustené v oleji, ktoré sa koncentrujú v najťažších asfaltických podieloch, ako i v ťažkých olejových destilátoch. Najdôležitejšie z kovov sú vanád, nikel, sodík, v menších koncentráciách hliník, kremík, vápnik a v najmenších molibdén, meď, horčík, olovo, striebro,chróm a mangán. Napr. vanád je organicky viazaný a je nepríjemnou zložkou nielen vo vykurovacích olejoch a v palivách pre spaľovacie turbíny, ale nepriaznivo pôsobí aj pri katalytických procesoch. Nežiadúce účinky v rope má aj nikel.  Heteroatómy (síra, kyslík a dusík) sa v rope vyskytujú od nepatrných množstiev až po niekoľko percent. Čím je ropa ľahšia, tým obsah heteroatómov(S, N, O) v nej býva nižší. Najdôležitejšie prvky podieľajúce sa ne zložení ropy, sú uhlík a vodík. Uhlíka býva 84 až 87%, vodíka 11 až 14%. Ostatné prvky, ako kyslík, síra a dusík sú prítomné najčastejšie v množstve 0,5 až 3% ale niekedy i viac.

 Z hľadiska tvorby a ochrany životného prostredia má mimoriadny význam otázka kvality znečisťujúcej látky, jej fyzikálno-chemické vlastnosti, množstvo, do akého prostredia a za akých podmienok je táto látka implikovaná.

 

Frakčné zloženie ropy určuje výťažky jednotlivých podielov. Ropa ako mnohozložková zmes s obrovským počtom individuálnych látok s teplotami varu od -44°C (teplota varu propánu , ktorý je v rope rozpustený) do oblasti teplôt okolo 550°C, pri ktorej destilujú aj ťažké olejové a živičné podiely má destilačnú krivku bez skokov.Pri destilácii ropy sa získavajú základné frakcie: skvapalnené plyny LPG (t.j.Liquefied petroleum gases – skvapalnené ropné plyny,prevažne propán a bután), benzíny (frakcie destilujúce v rozsahu teplôt 30 až 200°C), petroleje (frakcie z rozsahu teplôt 200 až 300°C) a plynové oleje destilujúce v oblasti teplôt 300 až 360°C.

 

Okrem týchto základných zložiek môže ropa obsahovať rôzne prímesy, ako napr. voda, piesok, íl, soľ a pod.

Najjednoduchším klasifikačným kritériom je hodnotenie ropy podľa jej hustoty. Z toho hľadiska hovoríme o veľmi ľahkých, ľahkých a ťažkých ropách. Hustota ropy kolíše medzi 0,7 až 1,1 g cm-3. Poznáme ropy veľmi ľahkej hustoty 0,75 až 0,82 g cm –3, ľahké 0,82 až 0,88 g cm-3 a ťažké 0,88 až 1,1 g cm-3.

 

Uhľovodíky

 

Uhľovodíky tvoria základ celej organickej chémie. Od nich sa odvodzujú ostatné organické zlúčeniny. Patria k najvýznamnejším surovinám chemického priemyslu. Z uhľovodíkov sa v rope vyskytujú alkány (napr. metán), cykloalkány (cyklopentán, cyklohexán a ich deriváty) a arény (benzén,naftalén,antracén,fenantrén). V rope nie sú však prítomné alkény, diény ani alkíny. Zloženie ropy podľa miesta je veľmi rozdielne. Niektoré ropy obsahujú najmä alkány, iné cykloalkány, resp. arény.

 

Ropa sa po odtránení nečistôt,napr. piesku, hliny, vody a plynov, rozdeľuje na niekoľko frakcií.

 

·        benzínová frakcia (20-200°C), obsahuje uhľovodíky C4-C12;

 

·        petrolejova frakcia (175-275°C),obsahuje uhľovodíky C9-C16;

 

·        plynový olej (200-400°C),obsahuje uhľovodíky C15-C25;

 

·        mazacie oleje (vrú nad 300°C) dajú sa destilovať len vo vákuu, frakcia obsahuje uhľovodíky C20- C70;

 

·        destilačný zvyšok, ktorého vlastnosti sú veľmi rozličné podľa suroviny, používa sa buď na vykurovanie alebo sa ďalej spracúva tepelným štiepením na destiláty,ktoré sa potom kataliticky krakujú na benzín.

 

Uhlíkové atómy majú mimoriadnu schopnosť spájať sa do reťazcov s najrozmanitejším tvarom a dĺžkou. Reťazce môžu byť buď otvorené, vtedy majú na koncoch uhlíkové atómy, ktoré nie sú spolu spojené, alebo uzatvorené, potom sú ich uhlíkové atómy spojené do kruhu (cyklu). Zlúčeniny s otvoreným reťazcom sa volajú acyklické (alifatické) a s uzatvorením reťazcom sa nazývajú cyklické.

Veľkosť uhlíkových reťazcov môže byť rozličná. Molekuly niektorých zlúčenín majú vo svojom reťazci len niekoľko atómov, kým iné ich môžu mať tisíce. Uzatvorený reťazec majú cykly trojčlenné a väčšie. Medzi najväčšie známe cykly patria také, ktoré majú ako súčasť týchto cyklov niekoľko desiatok uhlíkových atómov.

Otvorené reťazce môžu byť  nerozvetvené alebo rozvetvené. V nerozvetvených reťazcoch sa ani jeden z uhlíkových atómov neviaže s viac ako s dvoma inými uhlíkovými atómami. V rozvetvených reťazcoch však existuje najmenej jeden uhlíkový atóm, ktorý utvára tri alebo aj štyri väzby s ďalšími atómami uhlíka.

Toto rozdelenie uhlíkových reťazcov znázorníme na zlúčeninách, ktorémajú len atómy uhlíka a vodíka a preto ich nazývame uhľovodíky.

 

Uhľovodíky s reťazcom otvoreným:

a)nerozvetvené

     H     H   H    H                                   H   H    H    H   H   H    H   H

      Ι      Ι     Ι     Ι                                     Ι     Ι     Ι      Ι     Ι     Ι     Ι     Ι 

H–-C–-C–-C–-C—H                        H–-C–-C–-C–-C–-C–-C–-C–-C–-H

      Ι      Ι     Ι     Ι                                     Ι     Ι      Ι     Ι     Ι     Ι     Ι     Ι

      H    H    H   H                                   H   H    H    H   H    H   H    H

              1.                                                              2.

b)rozvetvené

     H    H    H   H    H                      H    H   H   H   H     H

      Ι     Ι      Ι     Ι     Ι                        Ι     Ι     Ι     Ι     Ι      Ι

H–-C–-C–-C–-C–-C–-H           H–-C–-C–-C–-C–-C–-C–-H

      Ι      Ι     Ι     Ι     Ι                        Ι     Ι     Ι     Ι     Ι      Ι

     H     Ι    H   H    H                       H   H    Ι    H    H    H

     H––C––H                                        H–-C–- H

            Ι                                                      Ι

           H                                              H–– C–-H

                                                                   Ι

                                                                  H

          3.                                                    4.

Uhľovodíky s reťazcom uzatvoreným:

      H   H        5.                                    

      Ι     Ι     

H–-C–-C–-H

      Ι     Ι

H–-C–-C–-H

      Ι     Ι

     H    H

 

 

 

 

 

 

 

                  H   H     H   H

                   \  /        \ /

                     C–––––C

            H      /              \     H

              \  /                   \ /

                C                      C

              /  \                    / \

           H      \                /       H

                     C––––––C

                    /\          /    \

                   H H       H       H

 

                       6.

Keby sa písali vzorce organických zlúčenín naznačeným spôsobom, nebolo by to pri zložitejších zlúčeninách ani jednoduché, ani prehľadné. Preto sa vzorce zjednodušujú tak, že niektoré spojnice znázorňujúce väzby (niekedy aj všetky) sa vynechávajú, alebo pri cyklických zlúčeninách sa znázorňuje kruh mnohouholníkov, ktorého každý vrchol predstavuje uhlíkový atóm. Vodíkové atómy sa vynechávajú s tým, že sa ich počet na jednotlivých vrcholoch mnohouholníka možno ľahko odvodiť z väzbovosti príslušných atómov. Utvorené vzorce možno napísať zjednodušene aj takto:

1.      CH³–-CH²–-CH²–-CH³

2.      CH³ –- CH² –- CH²–- CH²–- CH²–- CH²–- CH²–- CH³

3.      CH³–-CH–- CH²–- CH²–- CH³

                |

               CH³

4.      CH³ –- CH² –- CH –- CH² –- CH² –- CH³

                             |

                             CH² –- CH³

 

5.      CH² –- CH²

|         |              alebo

CH²–– CH²

     

     6.    CH² –- CH²

          /             \

         CH²           CH²        

           \            /

             CH²–- CH²

 

Takto zjednodušené vzorce sa používajú najčastejšie a nazývame ich racionálne vzorce, z hľadiska och obsahu konštitučné.

 

Rozdelenie uhľovodíkov

 

Kritériom rozdelenia uhľovodíkov sú okrem tvaru reťazca aj väzby. Uhľovodíky, ktoré majú vo svojich molekulách len jednoduché väzby, sú uhľovodíky nasýtené, zatiaľ čo uhľovodíky s dvojitými alebo trojitými väzbami v molekulách sú uhľovodíky nenasýtené. Názvy nasýtené a nenasýtené sa odvodzujú od toho, že nenasýtené uhľovodíky reagujú (sýtia sa) s vodíkom za vzniku nasýtených uhľovodíkov, ktoré už ďalej s vodíkom neragujú (už sú ním „nasýtené“). Okrem nasýtených a nenasýtených uhľovodíkov poznáme ešte aromatické uhľovodíky.

 

Acyklické uhľovodíky,ktoré majú v molekule len jednoduché vázby, všeobecne sa nazývajú alkány. Prípona –án charakterizuje uhlíkový reťacez s jednoduchými väzbami. Alkány môžu mať uhlíkový reťazec nerozvetvený aj rozvetvený.  Napr.: etán (CH³CH³),propán(CH³ CH²CH³),bután (CH³ (CH²)²CH³)...

 Prítomnosť jednej dvojitej väzby v molekulách uhľovodíkov poznáme z ich názvov podľa prípony –én a prítomnosť jednej trojitej väzby podľa zakončenia –ín. Preto aj všeobecný názov acyklických uhľovodíkov s jednou dvojitou väzbou je alkény a s jednou trojitou väzbou alkíny.

Napr.: etén (etylén) CH²=CH²

           propén (propylén) CH²=CH–CH³

Prítomnosť dvoch dvojitých väzieb sa vyjadruje príponou –dién a všeobencý názov pre cyklické uhľovodíky s dvoma dvojitými väzbami je alkadiény.

Alkány, alkíny, alkény aj alkadiény zaraďujeme medzi alifatické uhľovodíky, pričom aklány patria k nasýteným alifatickým uhľovodíkom, ostatné k nenasýteným.

 

Cyklické uhľovodíky (s výnimkou aromatických uhľovodíkov) majú predponú cyklo- , po ktorej nasleduje názov acyklického uhľovodíka, ktorý vyjadruhe počet uhlíkových atómov v kruhu i charakter väzieb. Cyklické uhľovodíky s jednoduchými väzbami sa nazývajú cykloalkány a keď majú jednu dvojitú väzbu tak cykloalkény.

Napr.: cyklopropán,cyklobután,cyklopentán...

   Poznáme veľa uhľovodíkov, ktoré majú v molekule dva i viac kruhov. Uhľovodíky s dvoma kruhmi v molekule sú bicyklické, s tromi tricyklické atď.

Všetky uvedené  cyklické uhľovodíky zaraďujeme medzi alicyklické uhľovodíky.

 

Medzi aromatické uhľovodíky, čiže arény, patria cyklické uhľovodíky s osobitným usporiadaním väzieb v kruhu. V ich vzorcoch sa formálne pravidelne striedajú jednoduché a dvojité väzby. Keďže arény nemajú vo svojich molekulách nemajú žiadne dvojité väzby, nezaraďujú sa medzi nenasýtené uhľovodíky. Niektoré arény, napr. toulén alebo xylény, obsahujú bočné reťazce.

Napr.:

 

benzén

 

 

Spracovanie ropy

 

I. destilácia

Výroba benzínov je založená na destilácii, ktorá pozostáva na delení zmesi kvapalných látok na základe ich odlišnej teploty varu. Zmes kvapalných látok je zahrievaná v uzavretej nádobe, prchavejšie zložky sa odparujú, pary ochladením mimo varnej nádoby kondenzujú a zhromažďujú sa v tzv. predlohe. Predčistená ropa sa v rafinériách rozdelí na nepretržitou destiláciou na jednotlivé frakcie. Na tento primárny proces naväzujú zušľachťovacie procesy, pri ktorých sa mení chemická štruktúra a oddeľujú sa nežiadúce prímesy.

 

II. rozkladné procesy

Rozkladné procesy sa zakladajú na štiepení väzieb v molekule. Aby sa molekula rozštiepila, treba jej dodať energiu v množstve, ktoré prevyšuje väzbovú energiu štiepnej väzby. Pri termolýze dodávame túto energiu vo forme tepla. Pri fotolýze ako svetlo a pri rádiolýze ako rádioaktívne žiarenie. Najvýznamnejšie je štiepenie väzieb -C-C- .Pri rozštiepení jednej takejto väzby v uhľovodíku vznikajú dva uhľovodíky s menšou molekulovou váhou, z toho väčšinou jeden nasýtený a druhý nenasýtený.

 

 

 

III. krakovanie

Krakovaním sa rozumie tepelný alebo katalytický rozklad uhľovodíkov pri 350 až 700°C a tlaku 0,5 až 6,8 mPa, pri ktorom sa jednak štiepia vyššie uhľovodíky na menšie, jednak sa odštepuje vodík, čiže nastáva dehydrogenácia, pri ktorej vznikajú nenasýtené uhľovodíky. Okrem stredných uhľovodíkov vznikajú aj nižšie uhľovodíky, tzv. krakovacie plyny. Rozklad sa nezastaví pri alkénoch, ale vznikajú aj diény a aromatické uhľovodíky. Dehydrogenáciu a cyklizáciu sprevádza pri krakovani súčasne aj izomerácia uhľovodíkov. Krakovanie sa delí sa na dve základné a to termické a katalytické krakovanie. Podstatou termického krakovania je zahrievanie uhľovodíkov vo frakciách a katalytické krakovanie je najbežnejší spôsob krakovania.

    

Termické krakovanie

Základom krakovania je radikálové štiepenie nasýtených uhľovodíkov na nižší alkán a alkén:

R - CH2CH2CH2 - R‘ _ R - CH3 + CH2 = CH - R‘ _H = 70 kJmol-1 (1)

 

Pomalšie prebieha dehydrogenácia alkánu:

R - CH2CH2CH2 -R‘ _ H2 + R - CH = CHCH2-R‘ _H = 120 kJmol-1 (2)

Z hľadiska bilancie na každú rozštiepenú C – C väzbu vznikne jedna C = C väzba, alebo

kruh cyklánu, ak sa spoja koncové radikály. Zo zvyšujúcou sa teplotou zvyšuje sa význam

reakcie 2 a z cyklánov potom vznikajú aromáty. Dôsledkom toho, čím je vyššia teplota pri

tepelnom štiepení, tým je viac benzénu v reakčných produktoch.

Vyššie uhlovodíky sa štiepia pri teplote 450 - 550 oC na nízkomolekulárne uhľovodíky.

Z hľadiska štiepenia rozoznávame ľahké krakovanie, ktorým sa menia vlastnosti frakcie

(napr. znižuje sa viskozita) a hlboké štiepenie, resp. koksovanie. Toto dáva vyšší

tažok benzínu a petrolejový koks.

Pri hlbokom štiepení je nutné odstranovať koks z reakčnej komory. To sa rieši tak, že sa

pracuje s dvoma komorami, pričom sa striedavo koks v jednej akumuluje a v druhej sa po

odstavení koks vyrezáva špeciálnym zariadením.

Pri ľahkom štiepení mazutu sa získava okolo 10 % benzínu a 20 % plynového oleja, zvyšok je

ťažký olej. Pri koksovaní je výťažok benzínu 20 %, plynového oleja okolo 40 %, plynových

produktov je 5 % a zvyšok predstavuje koks. Nevýhodou týchto palív je vysoký obsah

nenasýtených zlúčenín a relatívne nízky obsah zložiek s vysokým oktánovým číslom.

Pri termickom krakovaní sa časť síry oddelí ako sírovodík a súhrnný obsah síry v produktoch

je preto vždy nižší ako v surovine.

 

  

Katalytické krakovanie

Na kyslých katalyzátoroch prebieha štiepenie uhlíkového reťazca iónovým mechanizmom:

H+R-CH2CH=CHCH2R´ R-CH2C+H-CH2CH2R´ R-CH2CH=CH2 + C+H2-R´

kat. AlSiOX

R1-CH2CH2-R2 + C+H2-R´ ----- R1-C+HCH2-R2 + CH3

Katalyzátor musí byt kyselina s vysokou termickou stálosťou, má pracovať pri teplotách nad

400 °C. Pretože katióny sa ľahko izomerizujú a ich stabilita rastie v poradí:

primárne < sekundárne < terciárne,

Poznáme 2 typy procesov:

1. Katalytické krakovanie s dvoma reaktormi fluidizovaného katalyzátora, ktorý stále preteká z krakovacieho reaktora do regeneračného a späť

2. Krakovanie s pohyblivou vrstvou granulovaného katalyzátora, pričom sa katalyzátor transportuje z krakovacieho reaktora do regenerátora buď mechanickým elevátorom alebo pneumaticky.

- katalyzátor vstupuje do reaktora pri teplote 500 °C a vystupuje s teplotou 430 °C,

- výťažok benzínu a plynového oleja je asi 70 - 85 %,

- 6 - 12 % suroviny sa mení na plyny,

zvyšok, asi 5 % je koks, ktorý sa zachytí na katalyzátore a spáli sa v regenerátore.

Katalytické krakovanie poskytuje viac a kvalitnejšieho benzínu ako termické, poskytuje

benzín s vyšším oktánovým číslom, avšak nevýhodou je vysoký obsah alkénov.

 

IV. syntézne procesy

Syntézne procesy umožňujú premieňať nadbytočné ľahšie produkty na ťažšie pohonné látky, chemické suroviny, alebo mazivá. Chemickými rafináciami odstraňujeme z produktov zložky, ktoré pochádzajú z ropy alebo zo spracúvacích procesov a nepriaznivo ovplyvňujú ich vlastnosti. Okrem toho sa ropné produkty premieňajú na chemikálie. Selektívnymi chemickými procesmi sa získavajú produkty s optimálnym chemickým zložením, ktoré nie je totožné so zložením produktov v rope. Pritom sa nemusí meniť molekulová váha spracúvanej látky.

 

 

Benzín

Motorový benzín je pohonná hmota pre benzínové zážihové motory. U benzínov sú dôležité ich spaľovacie vlastnosti. Spaľovanie uvedenej zmesi prebieha za normálnych podmienok rádovo desiatky metrov za sekundu. Znamená to veľmi rýchle spálenie, čo vedie k prudkému zvýšeniu tlaku, ktoré sa prejaví úderom na piest a tento úder sa prejaví ako „klepanie“ motora. Klepanie je negatívny jav, znižujúci výkon motora a pri dlhodobom pôsobení poškodzuje motor. re správny režim spaľovania motorového benzínu vo valci je nutné pridať antidetonátor alebo iné vhodné substancie.Aby bolo možné posúdiť náchylnosť ku klepaniu bola navrhnutá umelá stupnica. Ako uhľovodík, ktorý je málo náchylný ku klepaniu, bol zvolený „izooktán“, ktorému bolo pridelené číslo 100. Za reprezentanta uhľovodíkov náchylných ku klepaniu bol zvolený n-heptan, s číslom 0. Na špeciálnych motoroch sa hodnotí spaľovacia vlastnosť benzínu za rôznych podmienok a zisťuje sa, kedy sa prejaví klepanie. Zisťuje sa, ktorá zmes, pripravená zmiešaním objemových percent „izooktánu“ a n-heptánu klepe za rovnakých podmienok. Napríklad ak sa zistí, že sa benzín chová ako zmes 95% objemových jednotiek „izooktánu“ a 5 % objemových jednotiek n-heptánu, potom benzín má „oktánové číslo 95“. Oktánové číslo teda nevyjadruje obsah „oktánu“ ale hovoríme, že sa chová ako zmes obsahujúca 95 % objemových jednotiek „izooktánu“, znamená to teda, že benzín má oktánové číslo 95 i keď žiadne oktány neobsahuje. Vyššie oktánové číslo znamená vyššiu odolnosť proti klepaniu a možnosť použitia vyššieho kompresného pomeru a tým i vyššieho výkonu motora. Oktánové číslo sa u motorových benzínov zvyšuje prídavkom antidetonátorov -zlúčenín olova.

 

Benzíny sa delia na olovnaté a bezolovnaté. Zlúčeniny olova po spálení odchádzajú z výfukovými plynmi a u starších motorov pôsobia ako mazivo výfukového ventilu, kde by inak dochádzalo k poškodeniu motora. U moderných motorov, kde sa používajú hliníkové zliatiny, už toto nebezpečie nehrozí. Benzíny ktoré sa vyrábajú u nás majú ešte stále olovené častice, pokiaľ v západných krajinách (ako sú Nemecko, Francúzsko a iné) sa prestávajú vyrábať alebo sa ich výroba a použitie veľmi znižuje. Automobily s pohonom na bezolovnatý benzín musia byt vybavené katalyzátorom, ktorý znižuje vylučovanie otravných častíc do vzduchu. Olovnaté benzíny sa zasa nesmú používať do áut s katalyzátormi, kde by sa zničila katalytická vložka.

 

 

Najčastejšie typy benzínov pre pohon automobilov sú:

 

Regular - benzín ktorý obsahuje 86 oktánov

 

Super 98 - benzín ktorý obsahuje 98 oktánov

 

Bezolovnatý Natural 95-benzín ktorý obsahuje 95 oktánov ale neobsahuje otravné olovené častice

 

Bezolovnatý Super 98 - benzín ktorý obsahuje 98 oktánov ale neobsahuje otravné olovené častice.

 

 

Budúcnosť ropy

Geológ M. King Hubbert sledoval ťažbu ropy v Spojených štátoch. Spozoroval, že najviac amerických ropných nálezísk bolo nájdených začiatkom 30. rokov 20. storočia a predpovedal, že ťažba ropy v USA dosiahne vrchol okolo roku 1970. V roku 1971 skutočne dosiahla ťažba ropy v USA svoj vrchol a od tej doby v súlade s touto teóriou klesá. Potom ako ťažba ropy v USA začala upadať, začal ceny ropy diktovať ropný kartel OPEC, čo viedlo k prvej ropnej kríze v roku 1973. Do dnešnej doby dosiahlo vrchol ťažby mnoho oblastí, napr. Severné more v roku 1999 (teraz klesá produkcia tempom 10–12 % za rok). Nedávno potvrdila aj Čína, že dve z jej najväčších ropných polí začínajú byť vyčerpané a mexická ropná spoločnosť Pemex oznámila, že Cantarellské pole, jedno z najväčších pobrežných ropných polí na svete, dosiahne svoj vrchol v roku 2006 a potom začne ťažba klesať o 14 % za rok. Vo svetovom meradle pravdepodobne nebude pokles ťažby taký prudký. Hubbertova teória ropného vrcholu, tzv. peak oil, je kontroverzná teória ktorá tvrdí: zdroje ropy nie sú obnoviteľné, úroveň ťažby ropy musí nevyhnutne dosiahnuť svoj vrchol a potom začne klesať.

Táto teória neznamená, že sa po ropnom vrchole ropa náhle minie, ale že sa jej ťažba bude postupne znižovať. Vzhľadom na skutočnosť, že sa ropa vo väčšom meradle začala ťažiť asi pred 150 rokmi, sa dá očakávať, že zhruba rovnaký čas by mohla ťažba ropy pokračovať aj po dosiahnutí vrcholu. Túto teóriu podporuje fakt, že krivka objavov nových ropných nálezísk dosiahla vrchol v šesťdesiatych rokoch a od tej doby neustále klesá. Od roku 1980 ľudstvo spotrebováva každý rok viac ropy, ako prinesú nové objavy. Ďalším argumentom je, že v roku 2005 začala dramaticky klesať príprava projektov, ktoré by mali začať ťažbu ropy od roku 2008 a náklady na ťažbu ropy sa stále zvyšujú, pretože ropa je ťažiteľná už iba na stále menej dostupných miestach.

 

Súčasná ropná kríza je asi spôsobená na jednej strane stále rastúcim dopytom, najviac v juhovýchodnej Ázii (najmä v Číne), a na druhej strane nedostatočnou kapacitou rafinérií hlavne v USA. Zástancovia Hubbertovej teórie v tejto súvislosti tvrdia, že ako sa približujeme dátumu konečného vrcholu ťažby, neustále sa zmenšuje tzv. rezervná ťažobná kapacita, tj. množstvo ropy, o ktoré môžu ťažobné firmy krátkodobo zvýšiť svoju produkciu v prípade previsu dopytu. Táto rezervná ťažobná kapacita je dnes skutočne na svojom historickom minime a tvorí iba dve percentá celosvetovej produkcie (ešte pred niekoľkými rokmi sa pohybovala v rozmedzí 8–10 percent). Relatívne lokálne výpadky ťažby, ako bol hurikán Katrina, potom vyvolávajú veľké výkyvy v cene ropy. Odporcovia Hubbertovej teórie pokles rezervnej ťažobnej a rafinérskej kapacity pripisujú chronicky nedostatočným investíciám kvôli dlhodobo nízkej cene ropy.

 

„Bod zlomu“

Teoretickým vodidlom k určeniu možného dátumu dosiahnutia ropného vrcholu je súčasný pomer medzi ročným objemom vyťažených a novoobjavených zásob. Podľa výročnej správy britského koncernu BP sa medziročne (2005-2006) podarilo nahradiť 31 miliárd vyťažených barelov ropy novými ložiskami z asi 97%. V celkovom objeme tak boli koncom roka 2006 nevyťažené zásoby na hranici 1,208 bilióna barelov (v roku 2005 cca 1,3 bilióna barelov). Medziročný pokles rezerv o 1 miliardu a dokonca ani (pravidelne sa opakujúca) strata niekoľkých percent v náhrade novými ložiskami ale ešte nemusí zákonite znamenať prelomenie ropného vrcholu. Podľa uvedeného rozvrhu teda teoreticky platí že koncom každého ďalšieho roka by mali byť zásoby ropy na ďalších cca 40 rokov. Tento predpoklad má však jednu veľkú slabinu. Počíta totiž s udržaním súčasnej dennej svetovej spotreby 82,4 mil. barelov, čo pri stále silnejúcom odoberaní ropy Indie a Číny nie je celkom možné. U oboch krajín sa naviac v žiadnom prípade nedá počítať so zastavením nárastu spotreby. Práve naopak,bude ďalej stúpať podporovaná stále väčším dopytom ďalších štátov. Tým pádom treba počítať s odchýlkou pri predpoklade uskutočnenia „bodu zlomu“.

 

Ale okrem negatívneho faktoru zvýšenej spotreby ropy sú tu aj isté teórie ktoré by mohli bod zlomu  posunúť na pôvodný termín či ho dokonca oddialiť.

Prvým významným faktorom je lepšie využívanie stávajúcich nálezísk. V súčasnosti sa totiž z ropných polí ťaží iba asi 33% ropy, označovanej ako „sweet“ (resp. „light sweet“). Ide o tzv. ľahkú ropu, spravidla z vrchných častí nálezísk, pod ktorou sa nachádzajú zásoby ťažkej ropy. Tá je v dôsledku ľahšej dostupnosti vrchných vrstiev takpovediac „nedoknutá“. Väčšina rafinérii totiž pracuje s technológiami ktoré umožňujú spracovať len ľahkú ropu.

 

Ďalšie možnosti oddialenia ropného vrcholu sú objavenie nových obrovských ložísk na dne Severného ľadového oceánu(Arktída). No okrem tohto sa naskytuje viacej tkz. ropných superpolí.

 

 

Ťažba ropy

Kedysi existovali lokality, kde ropa prirodzene vyvierala na zemský povrch. Teraz sa ropa získava pomocou vrtov. Väčšinou sa v nálezisku spoločne s ropou nachádza zemný plyn, ktorý zabezpečuje potrebný tlak, a tak môže ropa samovoľne vytekať. To sa nazýva primárny spôsob ťažby. Zvyčajne je možné takto získať okolo 20 % ropy obsiahnutej v nálezisku.

 

S postupom času tlak klesá až k bodu, keď musia nastúpiť sekundárne metódy, ako je čerpanie ropy pomocou čerpadiel alebo udržiavanie ložiskového tlaku vhodnou injektážou, a to buď spätným pumpovaním zemného plynu, vzduchu, príp. CO2. Primárnymi a sekundárnymi metódami sa celkovo darí vyťažiť 25–35 % celkového množstva ropy.

 

Čerpanie ropy pomocou pumpy

Terciárne metódy nastupujú v okamžiku, keď už ani sekundárne metódy nestačia na udržanie produkcie a ťažba je ešte stále ekonomická, čo závisí od aktuálnej ceny ropy, kvality ropy a výšky ťažobných nákladov. Ich princípom je zníženie viskozity zostávajúcej ropy, väčšinou injektážou horúcej vodnej pary získavanej často kogeneráciou, pričom sa spaľovaním zemného plynu vyrába elektrina a odpadové teplo sa využije na tvorbu vodnej pary. Niekedy sa tiež ropa zohrieva zapálením časti ropného ložiska. Príležitostne sa tiež používa injektáž detergentov. Terciárne metódy dovoľujú vyťažiť ďalších 5–15 % ropy v nálezisku.