2.INDIÁNI

Pôvodní obyvatelia Ameriky (Indiáni) pochádzajú z Ázie, preto ich počítame do rasy žltej, mongoloidnej. Zo Sibíre putovali cez Kamčatku, cez zamrznutý Beringov prieliv, ktorý im poslúžil ako suchozemský most nazývaný Beringia a dostali sa až do Kanady. Bolo to približne pred 15 000 až 30 000 rokmi. Ako postupovali nadol Amerikou, rozdelili sa na dve vetvy- vnútrokontinentálnu a pobrežnú. Pri osídľovaní sa prispôsobovali krajine a reliéfu a vyberali si nížiny medzi Kordillerami a dažďovými pralesmi, ktoré sa tam v tej dobe nachádzali.

Indiáni vytvorili vysokovyvinutú civilizáciu. Nikdy však neboli jednotní, žili v separovaných kmeňoch, ktoré spolu viedli boje. Preto keď sa do Ameriky priplavili európsky kolonizátori a začali si prisvojovať to, čo Indiáni roky budovali, ich obrana nebola dostatočná. V prípadoch, keď sa bielym okupantom nedarilo vytlačiť indiánov použitím sily, vymýšľali sa iné spôsoby - napr. predaj otrávenej vodky alebo prikrývok nakazených čiernymi kiahňami. Tam, kde kolonizátori naozaj museli začínať od nuly, nechali za seba pracovať čiernych otrokov. Došlo tiež k premiešavaniu pôvodného obyvateľstva s novou, cudzou krvou. Tak vznikala kmeňová aristokracia, ktorá s radosťou využívala výdobytky svojich bielych otcov a zároveň sa pýšila bojovnou krvou matiek. Niektorý indiáni sa tak stali úspešnými farmármi. Boli to však skôr výnimky potvrdzujúce pravidlo indiánov pomaly ale iste prichádzajúcich o svoje územia, pozemky a majetky.



2.1. Zahájenie expanzie (1775-1819)


USA tvorilo po vojne za nezávislosť, keď sa v roku 1776 stalo samostatným štátom, len trinásť kolónií na východe Ameriky pod pohorím Appalače (napr. Severná a Južná Karolína, Virgínia, Pensylvánia, New York, Connecticut, Rhode Island atď).

George Washington, ktorý uznal, že indiáni napomohli k víťazstvu




Americkej revolúcie, schválil v roku 1778 prvú zmluvu medzi USA a kmeňom Delavarov. Nasledovali stovky zmlúv, ktoré kolonizátori ignorovali a pokračovali v sťahovaní na indiánske územia. Niektorí Indiáni sa postavili na odpor a aliancia stredozápadných kmeňov pobila asi 600 amerických vojakov v bitke na rieke Wabash. Potom však armáda USA porazila indiánske sily v Indiane a Alabame, zmarila tiež plány Britov a ich indiánskych spojencov vo vojne v roku 1812 a upevnila kontrolu Spojených štátov na východ od Mississippi. Bol to začiatok dlhého obdobia pre indiánov nevýhodných zmlúv, armády a teroru, za pomoci čoho vytláčali Indiánov z kmeňového teritória a získavali tak zem pre nových prisťahovalcov.


2.2. Násilný exodus (1820-1864)


V roku 1830 prijal Kongres zákon o presídľovaní Indiánov, známy ako Indian Removal Act, ktorý viedol k násilnému presídleniu mnohých kmeňov do indiánskeho teritória ( v Oklahome). Niektoré kmene ako Sakovia a Seminolovia tomu unikli. Väčšina Čerokézov zdráhavo súhlasila s presťahovaním. Ich presídlenie v zime roku 1838 vstúpilo do dejín ako The Trail of Tears –pochod sĺz. Drastický presun do „zasnúbenej zeme“ neprežila štvrtina kmeňa. Počas horúcich letných mesiacov ľudí trápila neznesiteľná horúčava, sucho a nedostatok vody a množstvo chorôb. V zime zase lemovali cestu zamrznuté telá vysilených nešťastníkov. A to všetko v mene civilizácie a pokroku, pod dohľadom oficiálnych orgánov. Zostať sa podarilo niekoľko sto člennej skupine Čerokézov, ktorá sa rozhodla bojovať v ťažko dostupných horách.



Po niekoľkých rokoch sa nimi armáda prestala zaoberať a indiáni mohli po odsúhlasení kongresom zostať. Po príchode nových usadlíkov však bolo v indiánskom teritóriu pritesno. Výsledkom bolo množstvo ozbrojených konfliktov.

V 50tich rokoch 19teho storočia vyvražďovali indiánov tiež tlupy kalifornských zlatokopov a skupiny občianskej sebaobrany


2.3. Hlad po pôde (1865-1894)


V roku 1868 vláda USA podpísala zmluvu s náčelníkmi Siouxov. Stálo v nej, že pôda medzi riekou Mississippi a Skalnatými horami bude navždy patriť Indiánom, alebo aspoň dovtedy, „kým porastie tráva a potečie voda“. Američania ju však dodržiavali len šesť rokov. Keď sa v Južnej Dakote objavili rozsiahle náleziská zlata, začalo sa to tam hemžiť zlatokopmi a ziskuchtivcami. Vôbec ich nezaujímalo, že pôda patrí Indiánom, a vzájomné potýčky boli na dennom poriadku. Siouxovia i Čejeni boli zúfalí. Dvaja najvýznamnejší náčelníci, Splašený kôň a Sediaci býk, sa rozhodli spojiť svoje sily a v bitke pri rieke Little Bighorn porazili americkú armádu. Vláda však okamžite vyslala do oblasti nové vojenské oddiely. Niektoré kmene sa Američanom vzdali, iné utiekli do Kanady alebo bojovali a padli do posledného muža. USA znovu prehlásilo zmluvy za neplatné a nútili indiánov, aby zem prisľúbenú na dobu „kým tráva bude rásť“ vydali. Armáda USA strávila ďalšie dve desaťročia stavbou pevností a podmaňovaním kmeňov na Veľkých planinách a na juhozápade. Kapitulácia apalačského vodcu

Geronima v roku 1886 ukončila indiánske vojny.



V roku 1887 Kongres prijal Dawesov všeobecný zákon o pridelení pôdy umožňujúci vláde rozdeľovať kmeňovú pôdu v rezerváciách na súkromné parcely a dať každému dospelému jedincovi 32 až 65 hektárov. Pozemky, ktoré zostali sprístupnili USA kolonizátorom, čím vyprovokovali veľký dopyt po pôde.


2.4. Nové bojové polia (1895-súčastnosť)



V ďalšom polstoročí po Dawesovom zákone prišli indiáni o viac než 36 miliónov hektárov. Potom sa boj o pôdu a práva presunul z bojíšť do Kongresu a k súdom. V roku 1934 zákon o indiánskom usporiadaní ukončil násilné prideľovanie pôdy a posilnil moc kmeňových vlád. Od roku 1946 komisia pre indiánske požiadavky preskúmala stovky žiadostí o pôdu a rozhodla o vyplatení miliónov dolárov ako odškodnenie. Na veľkú časť indiánov to však malo kontraproduktívny efekt. Išlo totiž už o ďalšiu generáciu, ktorá nezažila na vlastnej koži zločiny páchané na ich otcoch a starých otcoch, a peniaze im akoby spadli z neba. Viedlo to často k ich mentálnemu rozkladu, problémom s alkoholom a nezáujmu o prácu.

V roku 1975 bol vydaní zákon o sebaurčení indiánov , v jeho rámci začali Spojené štáty kmeňom priznávať suverenitu. A od roku 1996 sa indiáni v žalobách vznesených voči ministerstvu vnútra snažia o vyúčtovanie všetkých prostriedkov z pridelenej pôdy držanej vo federálnej správe.

Indiáni v počte asi 1,5 milióna tvoria približne 150 kmeňov, ktoré sú umiestnené v 270 rezerváciách. Najväčšie indiánske rezervácie sú v štátoch Arizona, Utah, Colorado a Nové Mexiko. V najväčšej rezervácii žijú Navahovia a spolu s Čerokijmi tvoria aj najpočetnejšie kmene.





Rezervácia je niečo ako mikrosvet s vlastný parlamentom prezidentom, školami. Indiáni tu však žijú vo veľmi zlých sociálnych podmienkach, chudobe , s nedostatočnou lekárskou starostlivosťou a minimálnymi množstvami zárobku, za prácou dochádzajú do miest. Vedie to k ich negatívnemu postoju ku práci a stále sa objavujúcim problémom s alkoholizmom. Štát sa ich snaží motivovať a prispel im na stavbu domov, štúdiá na univerzitách majú zadarmo.

Niečo zarábajú tiež na turistickom ruchu a kasínach. Americká vláda ich povolila prevádzkovať vo všetkých indiánskych rezerváciách ako odškodné za krivdy v minulosti. O hazardérov, víkendových výletníkov a okoloidúcich turistov tak nemajú núdzu.

Niektorí, a najmä Hopi, si však svoju kultúru stále vážia a zostali verný svojim koreňom. Zachovávajú aj staré tradície- lov, rybolov a výrobu drobných úžitkových aj umeleckých predmetov- napríklad šperkov, keramiky a talizmanov.


Indiáni trpia diskrimináciou a rasizmom najviac. Černosi za svoje práva bojujú a sú všestranne aktívni, zatiaľ čo Indiáni ako by prepadli rezignácii a nechávajú čas plynúť. Stále nie sú schopní zjednotiť sa, aktivizovať a vytrhnúť z letargie, čo by im určite veľmi pomohlo.