DNA GENETIKA A VPLYV PROSTREDIA
cara
Úvod

DNA

Krvné skupiny

Genetika

Evolúcia

Dvojčatá

Klonovanie

Európa

Ovplyvnenia

Prispôsobenia

Záver

Resumé

Bibliografia
Evolúcia

Evolúcia je sled premien a udalostí ktoré vedú k zmene vo vývoji živočíchov.

Tieto zmeny majú rôzne príčiny a účely a vznikajú za rôznych podmienok.

Príčiny môžu nastať napr. preto že je istá skupina živočíchov rovnakého druhu

ovplyvnená zmenou podnebia, migráciou iných druhov do ich oblasti výskytu či iba zdokonaľovaním vo svojom prostredí za účelom dominancie.

Tieto zmeny sú zmenami genetickej informácie ktorá je dedená z potomka na potomka.

Takáto zmena sa nazýva mutácia. Mutácie sú zmeny genetickej informácie, génov, konkrétne genotypu. Priamym výsledkom mutácie môže byť rovno nový druh. Genotyp je súhrn genetických informácií ktoré sa dedia priamo z rodiča na potomka. Genotyp riadi proces vývoja a vzniku organizmu- teda ak sa v nejakej jeho časti zmení informácia, tak sa bude organizmus živočícha ktorý túto zmenenú informáciu obdržal

vyvíjať podľa smeru, aký mu táto nová informácia zadala. Môže ísť pri tom o nepatrnú zmenu, ale taktiež o veľký a výrazný rozdiel podľa ktorého by sme vnímali aj dva si príbuzné druhy ako veľmi rozdielne. Môže ísť teda o zmeny vnútorného či vonkajšieho charakteru.

Súhrn týchto zmien, zmien ktoré sú výsledkom pôsobenia genotypu a prostredia sa volá fenotyp. Fenotyp sa vyvíja počas života jednotlivca .Zmeny genotypu môžu byť pozitívne aj negatívne, avšak zmeny fenotypu sú len pozitívne, v záujme prispôsobenia. A však to, či sa negatívna zmena genotypu ujme a ostane v populácii aj po ďalšie generácie závisí od faktoru ktorý vyhodnocuje výhodnosť a úspešnosť zmeny genotypu. Tento faktor sa nazýva prírodný výber. Je to teda istým spôsobom „veľký brat“ ktorý dozerá na to aby sa genetické informácie neschopných a neodolných jedincov alebo druhov nedostávali a nemiešali do genomu zdravej populácie, ale naopak, aby sa nový, zmutovaný ale za to pre zachovanie druhu výhodnejší gén dostal a zvyšoval tak kvalitu genomu populácie. Teda vlastne vyselektuje nevýhodné gény, ktoré eliminuje a výhodným génom dá zelenú a umožní im mať prednosť pri výbere genetického materiálu pri rozmnožovaní čím zvýši kvalitu a odolnosť populácie/druhu. Takýto relatívne výhodný gén je dominantný. Prírodný výber je prítomný pri rozmnožovaní a svoje slovo má pri kontakte (pri pohlavnom rozmnožovaní) samčích a samičích chromozómov. Dostávame sa ku pojmu dedičnosť, ktorý hovorí práve o tom, ako a čo z genetickej informácie rodičov môže, musí či naopak nemôže zdediť potomok. O dedičnosti je viac teórií. Jedna z nich hovorí o tom, že fenotyp, prostredie či intenzita používania fenotypu nemôže ovplyvňovať gény, genotyp. Jediná zmena genotypu môže nastať prostredníctvom mutácie. Hovorí to teda o tom že neexistuje dedičnosť vlastností získaných počas života. Tento princíp sa nazýva tvrdá dedičnosť. Protikladom tvrdej dedičnosti je dedičnosť mäkká. Táto teória tvrdí opak tvrdej, a teda že fenotyp a jeho používanie sa môžu a aj sa podieľajú na výslednej dedenej forme genotypu – teda že fenotyp môže priamo ovplyvňovať dedený genotyp. Každú s týchto dvoch teórií podporuje a propaguje iná skupina vedcov. Zástancom tvrdej dedičnosti bol napr. Ch. Darwin, a zástancom mäkkej bol aj Lamarck, ktorý svoje presvedčenie demonštroval známym príkladom o vývoji dlhého krku u žirafy. Hovoril o tom, že sa jednoducho predok žirafy snažil dostať ku vyšším a vyšším konárom stromu, až sa z generácie na generáciu začal vyvíjať čoraz dlhší a dlhší krk, do Apodoby akú má dnes no naďalej sa vyvíja a predlžuje. Dnes však už vieme že Lamarck nemal pravdu.

Tok génov-

Genetický posun-

Adaptácie sú prispôsobenia organizmov na prostredie. Delia sa na kategórie podľa oblastí v ktorých sa tieto prispôsobenia dejú. Ak je adaptácia dostatočne výrazná a vedie k vzniku nového druhu, môže sa pôvodný druh od toho výsledného líšiť týmito rozdielmi:

Morfologické – rozdiely v stavbe tela, spôsobe života

Fyziologické – biochemické rozdiely, rozdiely v spracovaní a výrobe látok

Geografické

Antropogenéza, je to označenie pre evolučný vývoj človeka ako celok.

Ramapithecus- predchodca predchodcu človeka, prvá fáza zmeny podľa ktorých odlišujeme ramapiteka od dnešných opíc. Žili asi pred 14 až 8 mil. rokmi. Ich vykopávka si našli v Indii, Pakistane, JV Afrike, Blízkom východe ale aj v Strednej Európe. U nich sa ako u prvých začalo vyvíjať vzpriamené držanie tela ako základné držanie tela. V neskoršej fázi sa tento druh začal dostávať do kontaktu s nástrojmi a ich využitím.

Australopithecus- priamy predchodca rodu Homo. Relatívne ťažší primát, krátke nohy, vzpriamená chôdza a držanie tela, silné predné stehenné svaly ako u ľudí. Mali už veľký mozog o hmotnosti od 450 do 550g stále však ešte nie taký veľký ako máme dnes. Australopitekovia žili na otvorených priestranstvách ale nocovali v jaskyniach.

Funkciu bránenia a útoku prevzali ruky, namiesto zubov ktoré boli menšie, oblejšie a teda menej účinné na boj. Ich potrava bola všetkého druhu, boli všežravci. Podľa lokácie ich výskytu sú dnes viditeľné rizdieli medzi skupinami, napr. práve pri prispôsobení zubov, či veľkosti mozgu.

Homo Habilis- väčší mozog ako Australopitekus, plochšie koncové články prstov. Používali rôzne nástroje, cielene vytvorené na útok na hlavu a mozog.

Homo Erectus- opäť väčší mozog, cca 900g, vzpriamená chôdza, oheň

Neandertálci- neskoršia vývojová forma Homo erectus, sú okolo ich existencie a vývoja záhady.

Homo Sapiens- dva názory o vzniku, opäť väčší mozog, zručnosti.

         

 

vypracovali:Ina Benediktová|Michaela Hodinková|Viliam Thurzo|Matej Gáborík