baner
Úvod
Poďakovanie
Bibliografia
Osobnosť
Sigmund Freud
C. G. Jung
Alfred Adler
R. B. Cattell
Poškodzovanie pri gravidite
Pohlavné hormóny
E. M. Remarque
Anketa
Záver Resumé
Alfred Adler
Alfred Adler sa narodil v roku 1870 vo Viedni. Bol druhorodené dieťa, keď mal 30 rokov zomrel mu najmladší brat. Ako malé dieťa trpel krivicou, nemohol sa hrávať s kamarátmi. V škole nebol výnimočný žiak, matematika mu vôbec nešla, ale po čase sa vschopil a vyštudoval medicínu, pracoval ako očný lekár, potom ako psychiater. Od roku 1902 sa stal prezidentom psychoanalýzy a taktiež od toho roku začal spoluprácu s Freudom, ale v roku 1911 ho odvolali, lebo nesúhlasili s jeho názormi. So Sigmundom Freudom sa dostal do dlhodobého konfliktu. Už od úplného začiatku sa Adler zaujímal o chudobných a sociálnu nespravodlivosť, obdivoval Marxa a socializmus, napriek tomu ale nenávidel ZSSR a jeho praktiky. Oženil sa s revolucionárkou  R. Epsteinovou, bola omnoho racionálnejšia než on sám, mali spolu 3 deti, ktoré dobre vychovali. Keď mal 30 rokov ho z politických dôvodov zavreli. Veľa prednášal. Zomrel v roku 1937 pri prednášaní v meste Aberdeen.
adler
Adler poukazoval a zdôrazňoval začlenenie človeka do spoločnosti, lepšie povedané, aby si človek vytváral svoj vlastný osud. Názov individuálna psychológiaznamená v latinčine individuum = nedeliteľný (jednota osobnosti). Podľa Adlera človek v detstve sa usiluje o prekonanie menejcennosti a dosiahnutie nadradenosti, toto úsilie je prospešné iba keď ide o sociálne zameranie. Ale egocentrizmus je regresívny (únik z napätej situácie pri nedosahovaní cieľa) Adler tiež definoval čo je to životný štýl. Ide o systém cieľov, ktoré si jedinec vyberá. Ak vieme jeho zvolené ciele, tak môžeme porozumieť aj jeho správaniu, taktiež definoval súrodenecké poradie, ktoré ovplyvňuje naše správanie.
Súrodenecké poradie:
Prvorodené dieťa : musí ustupovať zo stredu diania, keď sa narodí súrodenec

Druhé, prostredné dieťa
: nemusí znášať odstrčenie, starší súrodenec je pre neho vzor a
stále sa snaží dohnať toho prvého
Najmladšie dieťa : obvykle rozmaznávané

Adlerova individuálna psychológia, ktorá riešila hlavne vzťah jedinca k jeho spoločenskému prostrediu, ovplyvnila veľa  psychoterapeutov, ale aj pedagógov a rôznych iných ľudí, ktorí pracovali s ľuďmi po celom svete. Učenie invidualnej psychologie  je postavené na tom, aby sa jedinec vyrovnal s jeho sociálnym prostredím. Podľa Adlera, dieťa ktoré je nútene byť podriadené v rodine, to ho vedie k pocitom menejcennosti. V budúcnosti  človek, ktorý trpí alebo trpel menejcennosťou, má tendenciu kompenzovať si to tým, že bude mať moc nad druhými. Aj sociálna diskriminácia alebo politická bezmocnosť môže vyvolať tendenciu kompenzácie. Pocit menejcennosti je centrálnym podnetom inviduálnej psychológie. Aby sa odstránila menejcennosť u detí je treba používať kladné výchovné prostriedky ako je pochvala, povzbudenie, kladné hodnotenia a podobne. Adler všetky svoje výchovné prostriedky spísal do spisu “Výchova detí”. Ukázal v ňom na pedagogické možnosti, ktorými môžeme predísť, problémy, s ktorými sa stretneme pri rozvíjaní osobnosti. Adler v tejto súvislosti prikladá mimoriadny význam skupinovému vplyvu v škole a psychologicky školených učiteľov. Taktiež ako školské prostedie vplýva na osobnosť, aj výchova rodičov je veľmi dôležitá. Z pohľadu výchovy je dôležité, ako je rodič schopný rešpektovať individuálne potreby, požiadavky a záujmy detí a dať ich do súladu s vlastnými potrebami, požiadavkami a záujmami. Podľa toho, ako rodič dokáže rešpektovať a porozumieť svojmu dieťaťu a jeho individuálnym potrebám a požiadavkám, existuje niekoľko výchovných štýlov, v ktorých je opísaná výchova dieťaťa.

Autoritatívny výchovný štýl : zameraný na presadzovanie požiadaviek a potrieb rodiča voči požiadavkám a potrebám detí. Rodič uplatňuje svoju moc a autoritu bez akceptovania dieťaťa. Komunikácia vo vzťahu rodič - dieťa je iba jednostranná,  inak povedané dieťa nemá pravo na názor (Rodič rozpráva, dieťa počúva).
  • Deti: Majú sklon k sociálnej izolácii, strácajú spontánnosť a  vo väčšine prípadoch deti sú agresívne voči rovesníkom, u dievčat je to  závislosť na alkohole , cigaretách a iných omamných latkách, taktiež sa  nesnažia  o dobrý výkon.

Liberálny výchovný štýl : akceptuje a uprednostňuje potreby a požiadavky dieťaťa pred požiadavkami a potrebami rodiča. Rodič uplatňuje voľný štýl pôsobenia bez výrazného kladenia požiadaviek na aktivitu a konanie dieťaťa a bez primeraného zaťažovania a zapájania dieťaťa do života rodiny.
  • Deti: chýba im kontrola, sociálna zodpovednosť, jedinci bývajú nespoľahliví, nezodpovední, kvôli tomu, že majú veľkeú slobodu.

Zanedbávajúci výchovný štýl :  je štýl, v ktorom rodič neadekvátne zabezpečuje alebo vôbec nezabezpečuje potreby a požiadavky dieťaťa, vývin dieťaťa a jeho výchovu nepodporuje, je k nemu ľahostajný.
  •  Deti : odmietajú sociálne pravidlá, sú agresívne, v budúcnosti nebudú dobrí rodičia

Demokratický výchovný štýl : zlaďuje požiadavky rodiča a dieťaťa, rešpektuje oba subjekty ako rovnocenných partnerov. Rodič akceptuje dieťa, jeho potreby, požiadavky a záujmy a pôsobí na neho prirodzenou autoritou.
  •     Deti: sú aktívne, nezávislé, tvorivé, otvorené a sú prospešné pre spoločnosť.

Nadmerne ochranný výchovný štýl:  nadmerná starostlivosť o dieťa, rodič robí všetko pre dobro dieťaťa, prianie je pre rodiča často rozkazom a mnohé úlohy robí rodič za dieťa.
  • Deti : sú rozmaznané a nesamostatné, tiež trpia sociálnou izoláciou.

Výchovné štýly neboli zavedené  na predpokladoch alebo na hypotetických úvahách. Výchovné štýly boli dokázané na konkrétnych pokusoch a prípadoch.
Pokus Harryho Harlowa - profesora a psychológa, ktorý dokázal, že materinská láska a vplyv prostredia sú veľmi potrebné na vývin osobnosti človeka a to tak, že skúmal materinskú depriváciu a sociálnu izoláciu. V roku 1965 Harlow opisuje svoju prácu takto:
“Počas posledných desiatich rokov sme skúmali účinky sociálnej izolácie tak, že sme v holých drôtených klietkach chovali opice hneď od narodenia .Tieto opice trpeli materskou depriváciou (nedostatočne uspokojenie fyzických či psychických potrieb). Neskôr sme začali skúmať úplnú sociálnu izoláciu. Opice sme zavreli už niekoľko hodín po narodení na tri, šesť alebo dvanásť mesiacov do komory z nerezovej ocele. Počas izolácie neboli opice v kontakte s inými zvieratami či ľuďmi.”
harlow
Harlow pokračuje a uvádza, že z tejto štúdie vyplynulo, že prevažná a dlhodobá izolácie u zvierat znižuje sociálnu a emočnú hladinu, ktorá bola podmienená pocitom strachu a úzkosti (psychopatologickými javmi) u opíc.
Harry Harlow popri jeho práci s opicami sa chcel so svojimi študentami pokusiť vyvolať psychopatologickú poruchu pomocou techniky, ktorá sa im zdala že, neúčinkuje. Neskôr ich navštívil britský psychiater John Bowlby, ktorý viedol výskum (teória pripútania) o materskej deprivácii, ktorý vykonával s deťmi, najmä so sirotami, utečencami a s deťmi z výchovných ústavov. Už v roku 1951, teda ešte predtým, ako Harlow vôbec začal svoj výskum na primátoch, Bowlby uviedol: “Dôkazy boli znovu preskúmané. Podľa nášho názoru sú dôkazy natoľko preukázateľné, že nemožno pochybovať o dlhodobej materskej deprivácí u malého dieťaťa, lebo môže mať vážne a ďalekosiahle účinky na jeho povahové vlastnosti.
Ďalším pokusom Harryho Harlowa bola “fantastická” myšlienka, ktorá ho napadla  pri návšteve Bowlbyho. Táto spočívala v tom, že  vyvolajú psychopatologické javy tým, že "dovolia opičiemu mláďaťu upnúť sa k látkovej napodobenine matky (monštrum)". Prvým z týchto monštier bola látková opičia matka, ktorá vypúšťala vysoko stlačený vzduch, ktorý  prakticky odtrhával mláďatá od látkovej opičej matky. A čo na to mláďa? Proste sa k matke čoraz pevnejšie tlačilo, pretože vystrašené mláďa sa drží matky za každú cenu. Žiadne psychopatologické zmeny sa ale nenašli . Harlow vyrobil ďalšiu náhradu matky, ktorá mláďatá húpala tak silno, že sa im klepali zuby. No mláďatá to neodradilo a látkovej opičej matky sa držali silno . Tretie monštrum, ktoré vytvoril, malo v tele zabudovaný drôtený rám, ktorý vystrelil von a odhodil mláďa. Na to sa mláďa zdvihlo z podlahy, počkalo až sa rám vráti do látkového tela, a opäť pevne stisla napodobeninu. Tieto výsledky, ako poznamenali experimentátori, neboli tak prekvapivé, pretože jediným východiskom pre mláďa v ohrození je pevne sa pritlačiť k matke  a tým potvrdili, že matka je dôležitá pri výchove jedinca. Nakoniec sa Harlow vzdal, pretože objavili niečo iné. Živú opičiu matku allias monštrum. Aby takéto matky vytvorili, zatvárali samice od narodenia do izolácie a potom sa ich pokúšali oplodniť. Samice bohužiaľ nepoznali bežné sexuálne vzťahy medzi samcami, a preto museli byť oplodnené technikou, ktorú Harlow nazval "znásilňovací držiak". Po narodení mláďat ich pozorovali. Zistili, že niektoré samice mláďatá ignorovali a nepritúlili si plačúce mláďa k prsníku, aby prestalo mláďa plakať, ako to opičia matka zvyčajne robií, keď počuje mláďa plakať. Ďalší pozorovaný model správania bol odlišný, opice sa správali násilne až tak že mláďa usmrtili a to tak že rozdrvili lebku mláďaťa v zuboch. Ale naozaj nechutným modelom správania bolo, keď rozbili tvár mláďaťu o podlahu a potom ňou sem a tam šmýkali. Posledným pokusom Harlow zistil, že materská deprivácia ovplyvňuje osobnosť daného jedinca ale aj jeho budúcnosť.