India sa rozkladá na polostrove Predná India, priľahlej časti ázijskej pevniny, na ostrovoch Andamany a Nikobary v Bengálskom zálive a na Lakadivách ležiacich v Arabskom mori.

            V Indii sa nachádzajú pohoria Východný a Západný Ghát ležiaci na polostrove Predná India. Na severných hraniciach Indie sa nachádzajú pohoria Himaláje a Karakoram. Najvyššou horou Indie je Čchokori 8 611 m n. m. Medzi Himalájami a Dekanskou plošinou sa rozkladá veľmi úrodná Indoganžská nížina vytvorená riečnymi náplavmi.

            Rieky v povodí Gangy a Brahmaputry majú pomerne vyrovnané vodné stavy, pretože sú napájané z himalájskych ľadovcov. Na druhú stranu rieky plošiny Dekan ako Mahándí, Gódávarí a Krišna majú nestály vodný stav.

            Na úpätí severných horských pásiem je subtropické podnebie, na ostatnom území je podnebie tropické a monzúnové. Teploty sa pohybujú medzi 20-33°C. Zrážky sú veľmi nevyrovnané a vplyvom monzúnových dažďov dosahujú miestami svetových maxím. Na severozápade je nedostatok vlahy, pretože sem už nedosahujú monzúnové dažde. Nachádza sa tu púšť Thár.

 

            Podľa výpočtov starých indických astronómov sa 5 092 rokov p.n.l. zrodila z veľkej vojny India. Dnešní historici tvrdia, že India  je výsledkom stretu dvoch civilizácii: mestskej kultúry obchodníkov z povodia rieky Indus s kočovnou civilizáciou pastierov, ktorí prišli z Perzie. Asi 6 000 rokov p.n.l. obývali územie dnešného Pakistanu a Indie kočovní pastieri, ktorí sa postupne menili na roľníkov a usádzali sa v údolí rieky Indus.

 

            Okolo roku 2 500 p.n.l. vzniká prvá vyspelá civilizácia v údolí rieky Indus, tzv. harappská civilizácia. Jej vznik súvisel s ďalším rozvojom poľnohospodárstva. Hlavnými plodinami bol jačmeň, pšenica, sezam a bavlna. Pri ich pestovaní využívali roľníci rieku Indus a jej pravidelný záplavový cyklus. Hlavnými centrami tejto civilizácie boli dve veľké mestá Harappa a Mohendžo - daro. Tieto mestá mali rovné ulice, stavané akoby podľa šachovnicového systému, s domami z nepálených tehál, obchodmi a verejnými kúpeľmi. Mestá boli vybudované na terasách (vyvýšeniny zo zeminy a hrubého štrku), ktoré ich chránili pred povodňami. V strede obidvoch miest sa týčili umelo navŕšené pahorky opevnené múrmi zo sušených tehál, ktoré boli pokryté pálenými tehlami. Na nich stáli pekné štvrte s pohodlnými domami. Architektúra bola jednoduchá, nevynikala krásou ani monumentalitou. Na druhej strane boli mnohé príbytky vybavené kúpelňou a záchodmi, kanalizáciou aj vodovodmi s pitnou vodou. Je nesporné, že civilizácia v povodí rieky Indus bola vysoko organizovaná.

            O ľuďoch, ktorí stavali tieto mestá, vieme veľmi málo. Hoci piktogramy vyryté na kamenných pečatiach ukazujú, že ľudia v údolí Indu vedeli písať, ich písmo dodnes nebolo rozlúštené a nevieme ani akým jazykom hovorili. Mali rozsiahle obchodné spojenia smerujúce ďaleko do vnútra subkontinentu a pozdĺž pobrežia Perzského zálivu až do Mezopotámie.

    Remeselná výroba harappskej civilizácie bola dosť vyspelá. Keramiku vyrábali na hrnčiarskom kruhu. Typické pre nich boli terakotové sošky (z pálenej hliny) žien a zvierat, vyrábali šperky z drahých kovov a zo slonoviny a medené a bronzové nástroje. Ďalšou zvláštnosťou je aj obrázkové protoindické písmo, ktoré bolo nájdené na kamenných, kovových aj hlinených pečatidlách, alebo na hlinených doskách, ktoré nebolo nikdy rozlúštené.

    Harappská civilizácia prekvitala asi 600 rokov a potom začala upadať. Zdá sa, že civilizácia údolia Indu začala okolo roku 1800 p.n.l. upadať a okolo roku 1700 p.n.l. boli už mestá opustené. Dôvody nepoznáme, ale keďže život na vidieku pokračoval v nezmenenej podobe, je nepravdepodobné, že zodpovednosť za to nesú votrelci. Je možné, že k opusteniu miest prispeli opakujúce sa záplavy, alebo nejaká iná prírodná katastrofa.

 

            Je tu možnosť, že za tento úpadok boli zodpovední Árijci, ktorí sa zo strednej Ázie do severnej Indie prisťahovali okolo roku 1500 p.n.l.. Boli to kočovní pastieri, vlastniaci stáda dobytka, ktorí okolo roku 1100 p.n.l. zrejme prešli na usadnutý spôsob života a začali pestovať ryžu na rozsiahlej úrodnej nížine pozdĺž rieky Gangy, tiahnúcej sa 3000 km zo západu na východ severom subkontinentu. Tam vybudovali spoločnosť založenú na dedinskej kultúre, voľne spojenú v malých kmeňových kráľovstvách. V tom čase začali používať železné nástroje a zbrane, ktoré sa pravdepodobne naučili vyrábať sami, nezávisle od vonkajšieho vplyvu. Árijci mali obrovský vplyv na indické dejiny. Mnohé s početných jazykov, ktorými sa v Indii dnes hovorí, sa vyvinuli z ich sanskritu (Árijského jazyka). Hinduizmus, najrozšírenejšie náboženstvo súčasnej Indie, pochádza z árijskej formy náboženstva. Najstaršie hinduistické literárne pamiatky sú védy, súbory hymnov opisujúce mýtické dejiny putovania a vojen Árijcov pod vedením ich boha Indra. Tradovali sa ústne a zapísané boli až v 6. storočí p.n.l..

 

 


Nové náboženstvá

Okolo roku 500 p.n.l. sa hinduizmus rozšíril po celom území indického subkontinentu. Učí, že každý jednotlivec prechádza nekonečným cyklom znovuzrodenia. Brahmani získali veľkú moc, čo spôsobilo značnú nespokojnosť a viedlo k vzniku množstva nových siekt, ako boli džinisti (ich stúpenci jestvujú v Indii dodnes) a budhisti.

    Po období veľkých a bohatých miest v povodí rieky Indus sa začínajú vytvárať védske kmene na brehoch rieky Gangy. Védske národy vznikli splynutím obyvateľov z povodia Indu s prisťahovaleckými Árijcami. Jednotlivé kmene medzi sebou súperili o moc nad územím. Védske kmene žili v neveľkých osadách. Každý člen osady dostal časť spoločnej produkcie, zachovával zvyky kasty, ku ktorej patril od narodenia a z ktorej sa nemohol vymaniť. Tolerovali sa tu všetky náboženstvá.

    Na čele sociálnej hierarchie vystriedali postupne náčelníkov árijských kočovných kmeňov, pochádzajúcich z vrstvy bojovníkov, náboženské sekty brahmanov, ktorí sa venovali vykonávaniu náboženských obradov. Po vojenských božstvách na čele s bohom Indrom, ktorým vládcovia prinášali krvavé obety, nastúpili bohovia hinduizmu, ako Kršna, Ráma a Šiva, od ktorých každý hinduista očakával individuálne oslobodenie.

 

    Hinduizmus je možno najstaršie náboženstvo na svete, ktoré existuje dodnes. Objavuje sa už 4 000 rokov p.n.l., keď kočovníci zo strednej Ázie napadli Indiu a usadili sa v údolí rieky Ganga. Kočovníci so sebou priniesli aj vieru a čiastočne prijali aj vieru a zvyky domáceho obyvateľstva. Z tejto zmesi sa vyvinul hinduizmus.

    Základom hinduizmu je systém kást alebo dedičný systém spoločenského postavenia. Vznikol zo štyroch varnas alebo tried árijskej spoločnosti. Dve najvyššie triedy tvorili brahmani, najvyššia kňazská kasta, ktorá jediná mala prístup k metafyzickým vedomostiam – rituálom a svätým textom, a kšatrijovia, kasta bojovníkov a princov. Po nich nasledovali vaišjovia, roľníci a obchodníci, a najnižšou kastou boli šúdrovia, t.j. sluhovia. Králi boli vždy členmi kasty bojovníkov, ale mali aj dôležitejšie náboženské povinnosti, ako predvádzanie rituálov za zachovanie úrodnosti polí a zabezpečenie dobrej úrody. Pod týmito kastami boli „nedotknuteľní“. Ľudia verili, že keby sa ich dotkol príslušník inej kasty stali by sa nečistými. Ľudia boli po stáročia uzavretí v kastách, v ktorých sa narodili.

    Hinduizmus nemá nijaké pevné učenie alebo kult. Väčšina hinduistov verí, že všetko je časťou pravdy zvanej Brahma. Ale uctievajú mnoho rozličných podôb bohov. Hinduisti veria v reinkarnáciu – veria, že ak človek zomrie, znova sa narodí v inom tele.

            Hinduisti veria, že indická rieka Ganga je svätá. Nazývajú ju Ganga Ma, alebo Matka Ganga. Podľa hinduistickej legendy bola zoslaná na Zem z neba, aby očistila ľudské duše. Každý rok milióny hinduistov podstupujú náboženský kúpeľ v týchto svätých vodách.

    Dvaja najpopulárnejší bohovia hinduizmu sú Šiva a Višnu. Šiva je bohom–ničiteľom. Často je zobrazovaný so štyrmi rukami, obkolesený plameňmi. Štyri ruky sú symbolom jeho moci. Višnu je ochrancom sveta. Hovorí sa, že 10-krát prišiel na Zem v rozličných podobách. Raz prišiel ako boh Krišna, inokedy ako Budha – zakladateľ budhizmu.

 

    Ako zaujímavosť uvedieme jednu teóriu vzniku kást. Zákony Manu opisujú podobné zásady a hovoria o mýtickom pôvode sveta, kedy bohovia obetovali obrovské vesmírne teleso, sformované podľa obrazu ľudského tela a rozštvrtili ho. Z úst sa zrodili brahmani,. Z ramien vyšli kšatrijovia, zo stehien vznikli vaijšijovia a z nôh vzišla posledná a najnižšia spoločenská vrstva – šudrovia.

            Išlo teda o vytvorenie spoločenskej hierarchie založenej na funkciách charakteristických pre každú kategóriu. To pripomína trojfunkčnú ideológiu indoeurópskych národov, ktorú nájdeme aj v starom Ríme, ako aj na stredovekom Západe, kde sú jasne a inštitučne oddelení kňazi, vojaci a výrobcovia.

            Indická civilizácia sa formovala okolo roku 1500 – 1000 p.n.l. po invázii kmeňov indoeurópskeho pôvodu z irackých náhorných plošín k brehom riek Indus a Ganga. Pôvodné obyvateľstvo indického subkontinentu, vedcami nazývané drávidské, už poznalo vyspelú civilizáciu. Indoeurópania ich ovládali a Drávidi museli slúžiť novým pánom. Tak v úlohe služobníctva vytvorili štvrtú spoločenskú vrstvu.

            Časť drávidskej populácie však odmietla podriadiť sa. Boli pokladaný za odpudzujúcich a nebezpečných a napokon proti svojej vôli vytvorili piatu skupinu.

            Aj napriek tomu, že táto teória poskytuje jednoduché vysvetlenie vzniku kást, je málo pravdepodobné, že by indoeurópski víťazi brutálne vnútili svoj vlastný spoločenský systém a celkom z neho vylúčili miestne porazené obyvateľstvo. Skôr išlo o zmiešanie dvoch kultúr a dvoch populácií. Kľúčovým faktorom vzniku kást bolo, zrejme, náboženstvo.

 

 

    Budhizmus založil Siddhartha Guatama, ktorý sa narodil v 6. storočí p.n.l., bol bohatým hinduistickým princom a veľmi ho trápilo utrpenie, ktoré videl za múrmi svojho paláca. Rozhodol sa vzdať svojho majetku a hľadať odpoveď, prečo je život taký ťažký. Putoval po Indii dlhé roky, až ho raz, počas meditácie osvietilo. Uvedomil si, že utrpenie je na svete vždy a že pochádza z ľudskej túžby po majetku. Keď človek prestane túžiť po majetku, prestane aj utrpenie. Predpísal osem „správnych“ spôsobov myslenia, aby pomohol ľuďom dostať sa do stavu blaženosti zvaného nirvána. Jeden zo spôsobov bola meditácia. Siddhartha mal čoskoro veľa nasledovníkov, ktorí ho volali Budha, čo znamená osvietený . Po jeho smrti okolo roku 483 p.n.l. sa jeho učenie – budhizmus– rozšírilo z Indie do východnej Ázie.

            Jeden z najznámejších budhových nasledovníkov bol Ašóka, indický cisár, ktorý dal postaviť veľkú klenutú stavbu zvanú stupa (čo znamená násyp) neďaleko dediny Sánič v severnej Indii. Hovorí sa, že v tejto svätyni je uložený budhov popol.

            Za čias Budhu existovali pri ústí rieky Gangy územia s pohyblivou hranicou, ktorým vládli rýchlo striedajúce sa dynastie. Najsilnejšie z nich bolo kráľovstvom Magadha s pevne organizovanou centrálnou správou. Niekedy medzi rokmi 324 a 317 p.n.l. porazil Čandraguptu Maurja, mladý šľachtic, posledného kráľa z dynastie Nandů a zmocnil sa vlády nad Magadhskom a tiež nad väčšinou krajiny. Toto bol začiatok veľkej maurijskej dynastie v Indii, ktorá trvala 137 rokov. Najznámejší cisár bol už spomínaný Ašóka.

    Krátko po Ašókovej smrti sa maurijská ríša rozpadla. India sa opäť stala krajinou malých kráľovstiev. Okolo roku 320 n.l. ovládol väčšinu Indie vládca rovnakého mena ako prvý cisár –  Čandragupta. Založil guptovskú dynastiu, ktorá trvala 200 rokov. India sa pod guptovskou vládou stala jednou z najrozvinutejších, najprosperujúcejších a najtolerantnejších krajín sveta. Jej občania využívali mnohé slobody, vrátane náboženskej. Hoci Guptovci boli hinduisti neprotestovali proti nikomu kto bol budhista. Koncom 5. storočia sa ríša rozpadla po nájazdoch Hefthalitov, kočovných kmeňov z mongolských stepí. Ríša, ktorú vytvorili však netrvala dlho, pretože Guptovcom sa podarilo vyhnať ich zo zabraného územia. Nová Guptovská ríša bola vojnami vysilená a tak sa znova rozpadla v 6. storočí. Posledný pokus o zjednotenie sa konal v 7. storočí a uskutočnil ho knieža, a neskôr kráľ Harša. Po jeho smrti sa ale ríša opäť rozpadla na množstvo feudálnych štátov.

    Rozdelenie Indie na množstvo malých štátov prinieslo síce prosperitu, ale urobilo ju aj zraniteľnejšou voči útočníkom. Ako prví prišli Arabi. Boli dobre privítaní a usadili sa ako obchodníci v Malabare a Koromandli, ale v 8. storočí osídlili aj deltu rieky Indus. V rokoch 1008–1025 prišli z Afganistanu Turci pod vedením Muhammada z Ganzy a podnikali kruté lúpežné vpády. Postupne spustošili a znesvätili veľa miest.

    Afgánci pod vedením Muhammada dobyli v roku 1192 Pandžáb a pripojili ho k svojmu územiu Thánéšvar a Dillí. Jeden z otrokov zavraždil Muhammada, vyhlásil sa za sultána a založil slávny sultanát v Dillí. Jeho nástupca Iltumiš rozšíril svoju moc na celú severnú Indiu. Turecký Chaldžíovia sa čoskoro zmocnili sultanátu a medzi rokmi 1296 a 1316 ovládli postupne celú Indiu. Chaldžíov zosadili z trónu Tughlakovci a v roku 1320 sultanát sa rozpadol. To využili hinduistickí princovia a roku 1336 založili vo Vidžajanagare novú ríšu, ktorá dokázala ochrániť na dlhú dobu juh Indie pred expanziou islamu. Roku 1398 Tamerlanovi Mongoli prepadli a vyplienili Dillí a oslabili sultanát. Po nich sa vystriedali pri moci dve dynastie, Sajjidovci a Lodiovci. Ale Mongoli sa vrátili, tentoraz pod vedením Bábura, ktorý roku 1526 porazil dynastiu Lodiovcov v bitke pri Pánípate a založil ríšu Veľkých Mogulov, ktorá pretrvala takmer dve storočia. Všetky tieto moslimské vpády boli sprevádzané ničením väzieb tradičných centier hinduizmu v severnej Indii. Tie sa obnovili čiastočne až v 18. storočí za vlády Maráthov, národa z vnútrozemia Indického polostrova.

 

Cisár Ašóka

            Ašóka vládol Maurijskej ríši založenej jeho starým otcom Čandraguptom Maurijom (vládol 321 – 293 p.n.l.). Čandragupta bol schopný organizátor a výborný vojak. Dobré meno získal ako veliteľ v severozápadnej Indii počas vpádu Alexandra Veľkého do údolia rieky Indu a neskôr sa zmocnil vlády v magadskej ríši, najvýznamnejšom kráľovstve na nížine v povodí Gangy. Vytvoril silnú ústrednú vládu a vybudoval cesty, zavlažovacie systémy a iné verejné stavby. Čandragupta ovládal takmer celú severnú Indiu. Jeho syn Bindusára (vládol 293 – 268 p.n.l.) rozšíril vplyv Maurijskej ríše až k Dekanskej plošine rozprestierajúcej sa v strednej a južnej Indii.

            Ašóka (268 – 232 p.n.l.) začal svoju vládu dobytím Kalingy vo východnej Indii. Oblasť bola významná ako zdroj najlepších vojnových slonov. Avšak Ašóka bol natoľko vydesený utrpením spôsobeným vojnou, že konvertoval na budhizmus a odvtedy sa pokúšal žiť podľa jeho učenia o nenásilí a súcite so všetkým živým. Vládcov okolitých štátov informoval, že ich vojensky nikdy nenapadne, vzdal sa poľovačiek a konzumácie mäsa.

            Podľa Ašókovho príkazu bolo budhistické učenie vyryté na útesy a kamenné stĺpy ukončené sochami po celej Indii. Vyslal misionárov na Cejlón, do Indonézie a strednej Ázie, teda na územia, kde sa budhizmus neskôr veľmi silno zakorenil, a dokonca aj do Sýrie, Egypta a Anatólie. Budhizmus tak urobil prvé kroky potrebné na to, aby sa stal svetovým náboženstvom. Ašóka praktizoval aj náboženskú toleranciu. Hoci mnohí ľudia v Indii nasledovali jeho príklad a konvertovali na budhizmus, väčšina smela slobodne vyznávať tradičný hinduizmus.

            Ako už bolo spomenuté po Ašókovej smrti Maurijská ríša upadala a okolo roku 185 p.n.l. sa rozpadla na niekoľko nezávislých štátov. Tie neboli dosť silné, aby odolali novým útočníkom zo strednej Ázie, Šakom (vetva Skýtov). Po nich prišli Kušáni, ktorí kontrolovali sieť štátov na severe a nadviazali rozsiahle obchodné styky s Čínou, Perziou a Rímom. Títo noví prišelci prevzali jazyky a náboženstvá národov, ktoré ovládali a úplne sa asimilovali s indickou kultúrou. Medzitým sa rozšírili príležitosti na námorný obchod a v južnej Indii postupne vznikali mnohé rozkvitajúce prístavy a nezávislé kráľovstvá.

 


Umenie a architektúra

    India bola jediná vzdialená ázijská krajina, o ktorej mali starí Gréci a Rimania akúsi predstavu. Bola to však predstava nejasná a India zostávala pre nich záhadnou krajinou opradenou povesťami. Po Alexandrovej výprave (327 – 324 p.n.l.) dejepisci sprevádzajúci veľkého dobyvateľa priniesli do Európy presnejšie informácie o Indii. Čínski pútnici, ktorí navštevovali posvätné miesta budhizmu v Indii, zase šírili správy o krajine Indov na Ďalekom východe. Prostredníctvom budhistických misionárov začalo do Číny prenikať aj indické umenie.

    Dlho sa verilo, že India je kolískou európskych plemien a ich kultúr. Isté je, že bola kolískou umenia, čo sa rozšírilo na rozsiahlom území, do ktorého patrili okrem dnešnej Indie a Srí Lanky aj Afganistan a veľká časť Pakistanu.

    Indické umenie je predovšetkým umením náboženským. Aj napriek tomu na prvý pohľad nepôsobia jeho skulptúry a nástenné maľby mysticky a nábožensky, ale zaujmú skôr svetskosťou zobrazených výjavov, podaných veľmi živým naratívnym štýlom. Nemožno však zabúdať na špecifický charakter indického náboženstva, v ktorom viera v prevteľovanie predpokladá prelínanie posvätného so všedným, božského s ľudským, zmyslového s duchovným. Poslaním umenia je podnecovať náboženskú kontempláciu prostredníctvom zmyslových foriem, ktoré sa riadia estetickými kritériami, veľmi odlišnými od kritérií, čo si v priebehu vekov vytvorila naša západná mentalita.

 

Architektúra

Bhuvanéšvar

Medzi najkrajšie pamiatky v Indii patrí "sväté" mesto Bhuvanéšvar na brehoch rieky Orissa, asi 20 km južne od delty Mahanadi. V literatúre sa toto mesto plné chrámov uvádza ako  "indické mesto katedrál". Veľmi veľa dynastií panovníkov dalo postaviť nové chrámy. A tak sa Bhuvanéšvar stal pokladnicou dôležitých archeologických nálezov a umeleckých pamiatok od 3. storočia p.n.l. až do konca 16. storočia.

Pri všetkej rozmanitosti možno chrámy rozdeliť na dva základné typy:

a)     typ rekha - ponáša sa na včelí úľ zakončený zahrotenou strechou.

-          názorne stelesňoval kozmického človeka, preto sú niektoré časti nazvané podľa častí ľudského tela - trup, krk, hlava

b)     typ bhadra - pripomína vrch postavený z malých pyramíd

-          symbolizoval legendárny vrch Meru, kde pôvodne sídlili indickí bohovia

Bohoslužby v týchto chrámoch sa spájali s pohlavným životom človeka, s oslavovaním jeho plodnosti. Najposvätnejším symbolom bol mužský pohlavný úd linga, ktorý ako atribút boha Šivu bol symbolom ničivej a plodivej sily.

Postavy kamenných mileneckých párov, ktoré zvonka pokrývajú steny chrámov - domorodci ich nazývajú mithuna. Vnútorné steny chrámov sú skoro bez výzdoby, nachádzajú sa v nich len sochy božstiev. Vonkajšia výzdoba pripomínajúca drevorezby predstavuje ľudí, zvieratá, bohov, démonov.

Najstarší z chrámov je Parašuraméšvar. Jeho priečelie zdobia okná s kamennými mrežami a tisícami postáv tancujúcich trpaslíkov. Neďaleký chrám Kedaréšvar má skoro kruhový pôdorys a je v ňom umiestnená socha opičieho boha Hanumana a socha bohyne Durgy, ktorá stojí víťazne na levovi.

Najvynikajúcejšou stavebnou pamiatkou je Lingaradžov chrám postavený okolo roku 1000. Vstup do posvätného areálu je povolený len veriacim hinduistom. Aj múry tohto chrámu pokrývajú zvonka reliéfy bohov a duchov - démonov, ale aj tisíce ľudských párov v objatí.

 

Štyri rôzne obdobia v ktorých vznikali reliéfy:

1.      od 7. do 9. storočia n.l.:

-         skromnejšie stavby

-         múry sú členené na tri zvislé polia: stredné pole je bohatšie než obe bočné

-         vonkajšie múry majú bohatú výzdobu, ale vnútorné sú až príliš chudobné

-         najstaršie chrámy stoja na brehoch jazera Bindu Sagar

-         stavitelia chrámov boli ovplyvňovaní z iných krajov Indie

 

2.  od konca 9. do konca 10. storočia n.l.:

-         výzdoba chrámov je rozdelená do piatich zvislých pásov, ktoré sú obohatené jemnejšími postavičkami ako v 1. období

-         pôdorysy sú zložitejšie, často doplnené predsieňami, sálami

-         po prvý raz sa objavuje forma poschodovej pyramídy medzi najkrajšie chrámy z tohto obdobia patrí Muktéšvar  

 

3. 11. a 12. storočie n.l.:

-         výzdoba je ešte jemnejšia ako v predchádzajúcom období

-         okolo hlavnej veže chrámu sa vždy týči množstvo veží

-         typické chrámy tohto obdobia sú Lingaradžov chrám, ktorý je

-         najvýznamnejšou pamiatkou urískeho štýlu a chrám Radža - rániho  

 

4.      do 15. storočia n.l.:

-         počet zvislých pásov na vonkajších stenách ešte vzrástol

-         umelci už len všetko opakovali z predošlých stavieb

-         ukážky tohto umenia - Megešvar a Parvatin chrám

 

            Voľakedy tu vraj stálo až tisíc svätýň, no dnes ich tu je už len 30. Okolo nich boli hroby tých, ktorí ich po stáročia navštevovali. Z pôvodného počtu - asi 7000 náhrobkov sa zachovalo už len asi 500. Aj tie sú tesané z kameňa a zdobené rovnako veľkolepo ako chrámy.

 

 

Sáňčí

Kráľ Ašóka rozdelil Budhove telesné pozostatky do 84000 miest. Nad miestami, kde spočívajú, sa týčia náhrobné chrámy, známe ako stupy.

V malej dedinke Sáňčí sa zachovala jedna z pôvodných 8-ich stúp, ktoré kráľ Ašóka postavil v 3. stor. p.n.l., keď tu stálo veľké mesto Kakanada.

Stupa vznikla v najstarších časoch, o čom svedčí aj tvar jej polguľovej klenby. Pôvodné stúpy boli náhrobné mohyly, preto sa najstaršie z nich podobajú kopcom z hliny pokrytým plochými kameňmi. Z pôvodného počtu stup - 8 sa zachovali len tri. Jedna z nich stála severovýchodne od centrálnej budovy.

Veľmi zvláštna stavba je Guptov chrám. Má plochú strechu a jeho priečelie nápadne pripomína grécke stavby. Pochádza pravdepodobne zo 4. stor. a v strede má štvorhrannú svätyňu.

 

Adžanta

Podkovité údolie lemované vysokými kamennými stenami, čo sa vypínajú nad riekou Waghora.

Do vulkanického masívu nad riekou vytesali ľudia "jaskyne" - obrovské priestory skryté za ozdobenými fasádami a plné sôch i malieb nevídanej krásy. Priestory vytesali do skál dve rôzne skupiny budhistických mníchov. Prvá skupina tu žila a pracovala asi od 2. stor. p.n.l. Druhá skupina zo sekty mahájána prišla, keď už pôvodné priestory boli dávno opustené. Zostala tu až do 7. či 8. stor. a za ten čas rozšírila staré priestory a vyzdobila ich nástennými maľbami, ktoré patria dnes medzi najvýznamnejšie v Indii. Štyri väčšie priestory slúžili ako chrámy, kde sa zhromažďovali aj veriaci, dvadsaťpäť ďalších fungovalo ako kláštory zvané vihára. V nich sa nachádzajú najvzácnejšie nástenné maľby.

Medzi náboženskými, legendárnymi a mytologickými scénami sa nachádza aj freska zo 7. stor., na ktorej je zobrazená návšteva perzského vyslanca a jeho sprievodu vládcu v paláci indického vládcu. Medzi najvzácnejšie maľby patrí obraz posledného Budhovho vtelenia.

Nástenná galéria v "jaskyni" číslo 17 predstavuje sedem Budhov minulosti a Budhu Majtreja, ktorý má prísť na svet v budúcnosti. Okrem toho sú na stenách namaľované krásne tancujúce dievčatá.

 

Khadžuráho

Sídelné mesto severnej Indie. Voľakedy v ňom stálo 85 veľkých chrámov, z ktorých sa zachovalo len 20. Svojou architektúrou sa neodlišujú od bežných indických chrámov, zato sa preslávili sochárskou výzdobou vonkajších stien - tisícky staroindických párov v objatí, známych pod menom mithuna.

Múry chrámov sú až preplnené ozdobami, sochami, ornamentami. Každý z 20-tich chrámov má vlastnú výzdobu. Najlepším dielom je Khandarjamahádévov chrám, postavený okolo roku 1000 a zasvätený bohu Šivovi. V chráme sa nachádza jeho socha s trojzubcom v ruke - vlasy má upravené do vysokého kužeľovitého účesu, ktorý predstavuje rieku Gangu. Pri jeho nohách odpočíva býk Nandi.

Hlavné chrámy v meste sú zasvätené dvom hlavným hinduistickým božstvám, Šivovi a Višnovi. Za majstrovské dielo tunajšieho náboženského strediska sa považuje Lakšmanov chrám. Jeho steny zdobia známe sprievody slonov a ešte oveľa známejšie erotické scény.